Mám taký pocit akoby nestíham. Deň predo mnou a moje myšlienky sa predbiehajú jedna cez druhú. Jedna mi hovorí, najprv musíš urobiť toto, druhá ju odtláča a kričí nie najprv toto, to je dôležitejšie, tretia zase.. Ja sa idem zblázniť čo skôr, pretože čas je neúprosný a je ho málo. Ide deň za dňom a ja si uvedomujem, že takto to ďalej nejde.
Čas nie je problémom mojich starostí, ale som ním JA. Každý deň sa snažím vynaložiť svoje maximálne úsilie. Nevydržím dlho robiť jednu činnosť, pretože tá mi kradne určitú časť môjho dňa a ja potrebujem robiť „dôležitejšie“ veci. V mysli si hovorím, nesmiem si len tak čítať knihu alebo si kresliť. Lebo je to pre mňa strata času. Nebudem predsa len tak tancovať, ako kedysi. Pretože mi to v živote nič nedá a musím robiť len také aktivity, ktoré ma niekam „posunú“. Rýchlo navarím, rýchlo poupratujem, rýchlo si urobím kávu, rýchlo to napíšem, rýchlo sa porozprávam s mamou, rýchlo sa zahrám s mladšou sestrou... len aby som to ostatné, pre môj život podstatnejšie stihla.
Keď sa nad tým teraz zamyslím, všetci sa niekam ponáhľame a neužívame si tie najobyčajnejšie a zároveň tie najkrajšie okamihy v našom živote. Keď som bola dieťa, hneď ako som vstala, som sa tešila do školy. Na kamarátov. Na klavír. Na sestru. Na prvú jazdu vlakom. Na to, keď som sa po učení mohla ísť hrať. Nemyslela som čo bude nasledovať ďalej. Čo mi prinesie nový deň. Vnímala som ten prítomný okamih, tu a teraz.
A dnes namiesto tu a teraz robím všetko čo najrýchlejšie ako to ide. Všetci sme vďační za instantné polievky, polotovary, ktoré šupneme len do rúry a pečieme. Ponáhľame sa, aby sme ešte stihli ísť von s kamarátkou. Na káve s kamarátkou myslíme, čo budeme robiť, keď sa rozlúčime. Sme obklopení neustálym kolobehom myšlienok, zatiaľ čo si zabúdame užiť aj tú najobyčajnejšiu chvíľu! Čas si nás omotal okolo prstu a my sme sa stali jeho sluhom. Poslúchame my jeho, zatiaľ čo my by sme mu mali určovať svoje pravidlá a hranice. Neúplnosť každej činnosti, neúplnosť svojho vlastného ja a tiež aj nespokojnosť so 100% výkonom nás zožiera dennodenne.
Aj mesiac býva neúplný a jeho kolobeh sa opakuje. Postupne rastie až je zase úplný. Potom sa znova začne strácať, ale po úplnom zmiznutí jeho sila neslabne. Tak isto aj my keď sa cítime byť neúplní a nie dosť dobrí, sme vlastne stále silní ako ten mesiac. Silní duševne bez starostí a obáv. O ďalší deň. O budúcnosť. O seba.
Akceptovať to kým sme teraz a nečakať na to, kým budeme potom. Dbať o to, aby sme začali smerovať náš život tou správnou cestou a nie sa len z poza rohu nenápadne prizerať.
Hľadaním svojho strateného ja nič nenájdeme. My sme úplní práve teraz. Možno nemáme také skúsenosti a toľko prežitého ako naši starí rodičia, ale úplní už sme. A tých skúseností, ktoré či chceme alebo nie, nadobudneme za celý život až až. Ale, teraz nemá cenu sa hľadať. Pretože sme nič nestratili. Sme stále takí istí, len s menšími úpravami ako keď kameň svojím zvetrávaním mení svoj tvar, ale jeho samotná podstata je stále taká istá ako na začiatku jeho počiatku. T
o kým sa máme stať nechajme v rukách nášho života. On si s tým nejako poradí. Avšak našou úlohou je vymaniť sa z nekonečného rozmýšľania nad nezodpovedanými otázkami. Pretože naša myseľ je len ilúziou našich starostí, ktoré však neexistujú. Jediné čo na svete existuje je prítomný okamih. Práve ten by sme mali žiť.